Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Notička a bol raz jeden chlapček, ktorý sa volal Kľúčik. Tí dvaja boli VEĽKÍ kamaráti. Mali presne toľko rokov, ako máš ty. Každý z nich bol v niečom šikovný. A tak sa vedeli úžasne dopĺňať, jeden od druhého učiť a vymýšľať spoločne všelijaké lotrovinky.

Dievčatko Notička a chlapček Kľúčik mali veľa spoločného – hračky, ktoré si navzájom požičiavali, spoločné ihrisko, kam sa chodievali s rodičmi hrávať, spoločné záujmy. Okrem iného mali obaja veľmi radi hudbu, radi si spievali a tancovali a radi si aj vymýšľali vlastné básničky a pesničky a melódie. A často sa aj hrávali spolu na koncertovanie – našli v tráve paličky, ktoré boli akože mikrofóny, vybrali vhodné miesto – akože pódium a spievali a spievali a tancovali a stále, stále spievali a tancovali.

Jedného dňa, cestou na ihrisko, si všimli pri vstupnej bráne starý vysoký sušiak na prádlo. Pri ľavej tyči bol okolo šnúr omotaný hrubý motúz. Notička skríkla: „Pozri Kľúčik! Veď to vyzerá ako husľový kľúč!“

„Naozaj!“ Súhlasil Kľúčik. „A pozri Notička,“ pokračoval: „je tam presne 5 šnúr: Jeden – 1, dva – 2, tri – 3, štyri – 4, päť – 5!“

„Tak potom to musí byť naozaj husľový kľúč na notovej osnove“, nahlas premýšľala Notička. „Pozri!“, pokračovala, keď si všimla na opačnej strane – teda pri pravej tyči držiak na upevnenie šnúr: „na konci je aj taktová čiara!“

„Veruže! Máš pravdu, Notička. Ale, kde sú noty? Podľa čoho budeme spievať a tancovať?“ spýtal sa Kľúčik.

„Hmmm….“, zamyslela sa Notička.

„Vieš čo?“ dostal po chvíli Kľúčik nápad: „budeme našu notovú osnovu pozorovať a počkáme, kým si na niektorú z linajok sadne nejaký vtáčik.“

„Jasné! A potom si zaspievame pesničku podľa toho, kam si sadne – teda aký to bude akože tón.“

„Výborný nápad! To bude zábava!“

A tak Notička s Kľúčikom sedeli, čakali, potom sa spolu hrali a sem tam očkom sledovali, či priletí na sušiak…ehm…na notovú osnovu nejaký vtáčik.